Už večer bola nervózna, ale zaspala ako malé dieťa. Nervozita zo zajtrajšieho dňa ju zožierala. Konečne bude s ním. Aspoň chvíľu sami dvaja ... aspoň maličkú chvíľočku ... Tá chvíľa ju síce dusila, no naopak napĺňala šťastím. Cítila strach. Bála sa. Čo ak ho stratím? Čo ak sa vráti tam odkiaľ prišiel? Čo ak sa mi už nikdy nepozrie do očí? Čo ... ak ... ?
Ráno bola nervóznejšia, ako keď ho videla prvýkrát, ale vnútorne spokojná, pretože bude s ním. Chýbali jej jeho dotyky, bozky ... pohľady. Keď boli konečne sami vedela, čo príde a on sa jej spýtal tak hlúpu otázku. Jej rozum kričal jednoznačné NIE, ale jej duša sa bránila a z plných pľúc kričala ÁNO. Uvedomovala si, že aj keby povedala nie, tak by spravil po svojom. Srdce jej bilo tak silno, akoby chcelo vyskočiť z hrude. Toľké dni musela čakať, kým prišla táto chvíľa ... kým ju objal, pobozkal ... kým znova ucítila jeho vôňu. Ako jej to len chýbalo. Aspoň pár minút šťastia, ktoré uplynie tak rýchlo ako voda.
Táto voda sa preleje a opäť musí na všetko zabudnúť a deň musí pokračovať tak, ako inokedy ... bez zmienky o jemných čriepkoch lásky.
Komentáre