Sedela na posteli a prehĺtala trpké slzy, ktoré jej stekali na dno duše. Plakala tak, aby o tom nevedel svet. Pre svoju dušu ... pre svoju potrebu ... pre niekoho, kto si to v konečnom dôsledku ani nezaslúži. V tom sa rozleteli dvere.
„Choď preč. Nechcem nikoho vidieť.“
„Máš telefón.“
„Nechcem s nikým hovoriť. Zavri dvere a choď preč.“
Po týchto slovách klapli dvere a v miestnosti opäť nastalo ticho. Ticho a pritom hluk, ktorý jej neznesiteľne drástal uši. Zavrela oči a zaspala.
Snívalo sa jej všetko, čo si kedy mohla priať. Jej sny a fantázia sa blížili k realite a všetko bolo tak krásne na dosah ruky. Len to chytiť a už viac nepustiť. Držať pevne, ale pritom tak, aby sa nezničilo všetko to krásne, čo ju čaká. Spomínala na to, aké to bolo, keď boli spolu. Na všetky tie nádherné chvíle, i keď nie všetky boli také. Videla, ako ju držal v náručí, objímal ju a vravel, že ostane len s ňou. Že ona je jediná, ktorej smie šepkať slová lásky. Ale potom sa to zvrtlo. Všetko pekné sa razom zlialo do tmavých farieb. On odišiel a už sa nevrátil. Bez slova, bez písmenka ... len tak. Zmizol rýchlo a náhle. Nečakala to a tobôž nie po tom, čo sa medzi nimi udialo. Milovala ho ... a on? Kto vie či sa s ňou len zahrával.
Zo sna sa strhla až na krik z vedľajšej izby. Ten silnel a vôbec nebolo jasné o čo tam ide. Ona sa však znova zahĺbila do svojho vnútra, zavrela oči a analyzovala čo bolo ... vymýšľala si konce a snívala o tom, aké úžasné to mohlo byť.
Komentáre
mohlo
.