Zo všetkých kútov izby sa na mna valila tma. Všetko bolo zaliate tichom. Ležala som na posteli a snažila sa porozumieť tónom ticha, ktoré neutíchalo. Jediné, čo mu udávalo rytmus, bol tlkot môjho srdca. Bum - bum. Dokonca aj hodiny, ktoré obvykle bijú s mojim srdcom o preteky, stíchli. V hlave mi mihali milióny myšlienok, ktoré nevedeli kadiaľ von. Prečo chce srdce jedno a hlava druhé? Tak na túto otázku nebudem vedieť odpoveď nikdy. Prečo si vyberáme svoju cestu života tak kľukatú a ťažkú? Nuž asi preto, lebo to, čo máme tak povediac pod nosom, získame ľahko a potom si to nevieme vážiť. Asi aj preto si moje srdce vybralo tú najťažšiu cestu k tomu druhému. To, pre ktoré tak moje silne bije, je ďalej ako by som si myslela. Myšlienky mi nedovolili spať, a tak som bola nútená pokračovať v rozhovore môjho srdca a duše.
Z hĺbky duše sa mi vynárali myšlienky, ktoré mali byť už dávno zabudnuté. Na svetlo sveta sa mi drali obrazy letnej lásky, zamknuté niekde hlboko v duši. To, čo malo byť dávno stratené vo vesmíre, sa vrátilo. Zabudneme na to, čo sa stalo a začneme od znova, musíme zabudnúť. So slzami v očiach, ale silou na duši som sa prekonala a nedala na sebe nič vedieť. Myslela som si, že to pôjde ľahšie, no nedá sa to. Hlavne preto, lebo moje srdce bije pre to jeho. No jeho ma ignoruje. Ale vraj si to namýšľam len ja. Neviem sa s ním totiž rozprávať. Moje slová, ktoré by som chcela vykričať do sveta, mi mrznú na perách. Keď som v jeho blízkosti, tŕpnem a neviem rozmýšľať normálne. Tu už aj môj mozog začal priznávať, že srdce i duša chcú jedno. No i tak mi to veľmi nepomôže, keď to on nechce. A zrazu nastal skrat. Do rozhovoru sa zamiešal mozog. "STOP! Ako to, že nechce? Veď si sa ho to ani nespýtala. Sadni si s ním na to a potom budeš môcť vykrikovať takéto nezmysly." "Aké nezmysly?" oponovalo srdce. "Ak sa on nechce rozprávať môžem robiť, čo chcem. A aj tak poznám jeho odpoveď." Tu som zavrela oči a prestala vnímať silu rozhovoru. Zistila som iba to, že sa bojím a preto nechcem niečo, čo nemá taký koniec ako by som si predstavovala. Bojím sa, že by som ho po rozhovore mohla stratiť navždy... Moje oči sa zavreli na zámok a úplne som prestala vnímať rozhovor, ktorý vo mne asi ešte pokračoval. Neviem ako skončil a na čom sa duša a srdce zhodli. Viem však len jedno. Všetkému je potrebné dať čas a len ten ukáže ako to bude pokračovať ďalej.
Komentáre