moje

Náš folklórny súbor Rozmarija, hlavne jeho detská zložka od 10 do 18 rokov, sa pred pár dňami zúčastnil Medzinárodného Folklórneho Festivalu Rachovche v Bulharskom meste Gorna Oryahovitsa. Nikomu sa tam nechcelo, hlavne po tom, čo sa dozvedel o bývaní v rodinách. Znie to dosť kruto, keď vás majú na týždeň zavrieť do rodiny, ktorú ste v živote nevideli a v živote ste o nej ani nepočuli. Pocity boli zmiešané, no zmierili sme sa s faktom, že je to už raz tak, a my s tým nič nespravíme.

         Zvítavanie sa, objavovanie krás novej kultúry a spoznávanie nových ľudí, ktorí sú až príliš odlišní od nás ... Nuž prvé dni boli nad mieru prekvapujúce. Decká si našli nových priateľov, možno aj na celý život. Ale kto vie, či sa tam opäť raz vrátime. „Kiež by sme sa tam mohli vrátiť. Hoc aj hneď.“ Počúvam ešte stále týždeň po návrate na rodnú zem. Objavovanie krás bulharskej prírody vnútrozemia je niečo neuveriteľné. My, Slováci, si pod pojmom Bulharsko predstavíme iba more, ale pravda je inde. Skutočnosť a rozmanitosť krajiny má taktiež opodstatnene svoje čaro. Chudobu tu často strieda bohatstvo a naopak. Mestá sú ukryté hlboko v dolinách a strategicky budované ešte za čias obliehania Tureckom. Ale dosť bolo histórie, veď tú si všetci vieme pozrieť v múdrych knihách.

 Prvé dni sme sa teda „oťukávali“ a spoznávali. Festivalový sprievod sa nám trocha nevydaril, ale večerné vystúpenie a otvárací ceremoniál to okamžite napravil. Teplota, ktorá sa šplhala vyše 40 ºC, nám nedávala veľké možnosti v rozlete počas dňa. A tak sme zažívali nočný život Bulharska. Počas vystúpení rástol náš folklór vyššie a ľudia si ho začali obľubovať. Bol temperamentný, plný humoru a dramatického umenia, ktoré sme sa tak nechceli učiť. No teraz sa nám to zišlo. Všetci rozumeli nášmu krásnemu šarišskému nárečiu.

 Nuž a je tu posledný deň a vyvrcholenie festivalu. Už počas galaprogramu sa objavili prvé slzičky, ktoré signalizovali koniec a blížiaci sa návrat domov. Záverečná bulharská pieseň a poďakovanie v bulharskom jazyku, vpísalo do sŕdc náhradných rodičov, starých rodičov či priateľov z Bulharska velikánsku jazvu na celý život. Večer sa zakončil ohňostrojom a búrlivým potleskom organizátorovi ako aj účinkujúcim. Veselili sme sa až do brieždenia. Radosť, spev a tanec nás nenechali odísť na svoje izby a odpočívať pred dlhou cestou domov.

 Slzy a srdcervúci plač sprevádzal posledné objatia, posledné bozky a posledné zbohom. No my všetci dúfame, že to zbohom nebolo ani zďaleka posledné. Že bolo a bude naše hoc len v spomienkach a fotografiách. Cesty lásky sa rozišli, ale my dúfame, že sa opäť spoja a nájdu ten správny smer.

 Ďakujeme Vám všetkým za úžasné zážitky a momenty z blízko – ďalekého Bulharska.