moje

     Niektorí z nás si so spokojnou dušou povedia: "Konečne doma." Po desiatich dňoch sme sa opäť vrátili domov a zasa začne kolobeh, ktorý asi nik z nás nemá rád. Je fajn vypadnúť z reality, ale vrátiť sa je ťažšie. Preto aj dnes spomíname na chvíle dlhé i krátke, pekné i trpké.

     Festival, ktorý sa už asi opakovať nebude, je za nami. I keď sme sa jeho rýchlo ubiehajúce minúty snažili ignorovať, nedalo sa ... čas neoklameme. Priateľstvá a putá ostávajú v nás naďalej a my opäť tíško so slzami v očiach spomíname.

     Cesta do Ruska bola dlhá a vďaka zopár ľuďom na colniciach ešte dlhšia. Prvá rarita, ktorá nás zaskočila bola halda papierov na Bieloruských hraniciach, no to bola asi len tretina toho, čo nás ešte len čakalo. Najviac si to odniesla asi hudba, ktorá potrebovala pasy na strunové nástroje a tak sme na colnici stáli a stáli a stáli. Po siedmich hodinách vybavovania sme sa predsalen pohli a mohli pokračovať v ceste. Blížilo sa Rusko, krajina chudoby i veľkého bohatstva ... krajina neobmedzených možností. V cieľovej stanici nás už netrpezlivo očakávali všetci účastnici festivalu. Našim príchodom sa teda mohol v plnom prúde začať festival, na ktorý sme tak dlho čakali.