Zožieralo ju všetko naraz. Vnútorne vrela, no na povrchu mrzla. Prečo sa deje to, čo nechcela??? To, čo tak vždy u ostatných žien odsudzovala, sa teraz vnára do jej života.
Čakala na zastávke plnej ľudí. Okolo sa preháňali deti a dospelí ich v kuse poučovali. Ako to nenávidela, keď bola dieťaťom. To večné poučovanie ... nechoď tam, nerob to, choď od toho preč, to ti do rúk nepatrí, nepýtaj sa ma také hlúpe otázky ... Mrazivý vietor ohýbal stromy až k zemi ... bral všetko, čo mu stálo v ceste a zarýval sa pod kožu tak nepríjemne, až to bolelo. Leto bolo nenávratne preč. Prestala vnímať hluk okolo seba a zahĺbila sa do svojho teplého vnútra. V žilách jej vrela krv po posledných chvíľach strávených v jeho náručí. Nikdy mu to nepovedala, ale keby to bolo jednoduchšie skočí mu kolo krku a už ho viac nepustí. Nedovolí mu odísť, nedovolí mu opustiť jej telo a myseľ ... no to nie je možné. Musí ho pustiť!!! On sa vráti domov a bude si poslušne plnil všetky rodinné povinnosti. Opäť ostáva sama so svojimi myšlienkami a túžbami.
Kráča po chodníku a slzy jej mrznú na lícach. Spoza mrakov sa pomaličky prediera ospalé jesenné slniečko. Pošteklí ju na nose a ona vie, že raz príde ten deň, kedy opäť bude všetko tak, ako má byť...
Komentáre