moje

     Už dobrý týždeň sa chystám napísať niečo do blogu, keďže sa toho deje veľmi veľa. Za posledný týždeň či dva je toho na jednu malú osôbku môjho formátu dokonca priveľa. A tak poďme po poriadku.

     Každé ráno mi zvoní budík a ja vstávam, pretože práca volá. Na tom však nie je nič čudné, veď každý z nás sa ráno ponáhľa do roboty. A hlavne, keď tam ideme s radosťou, ako tam už dnes chodím ja. I keď prvé dni som si trpko odplakala a prisahala som, že viac do kancelárie nevkročím. Dnes je situácia iná a možno je to lepšie, že som prišla na to včas, že je dobré mať aspoň nejakú prácu na odpichnutie sa do života. Aj keď nervy mi stále žerie to isté vedenie :)

     Ale dni ubiehali a so mnou aj môj maličký živôtik a jeho maličké problémy. Nuž na mňa to boli priveľké problémy ... hlavne, čo sa týka toho opačného pohlavia. Keď sa dá, tak sa život kruto zamotá, že ani keby som našla oba konce, nedostala by som sa k rovnej niti. Jeden motá hlavu a druhý srdce ... No a keď sa do toho obuje i mozog i to srdce, tak sa to zamotávať začne i samo. Len ... kto to rozmotá!? Srdce je už dlhú dobu okupované jednou osobou, no vždy je tam jedno veľké ALE. ALE formátu: "Má ma rád?" "Nemá ma rád?" Keby to bolo všetko ... ale to z ďaleka nie je ani tretina, pätina či desatina problémov. No tie som už rozoberala inde a od vtedy im beží ultimátum. A čo hlava? Nuž, tá dostáva zaberať po všetkých stránkach viac, než dosť. Robotu a rodinu tu môžeme vynechať, takže zostane zasa iba láska. Vraj je to korením života ... tak potom musí byť môj život viac než len pikantný. Čo sa deje s človekom, keď mu zavolá jeho láska spred pol roka? Čo sa stane, keď príde ako blesk z jasného neba a potom sa opäť stratí? Čo sa stane, keď niekomu poviem "mám ťa rád", no druhá srana ostane ticho? Mnoho takýchto otázok je ešte nezodpovedaných a mnoho ich ostane ukrytých pod rúškom tajomnej noci, kedy sa z doch tiel stáva jedno ... kedy sa z potreby stáva cit ... kedy sa láska mení v to, bez čoho nevieme žiť ...

     A preto ... milujme tých, ktorých máme vedľa seba teraz a nie potom, pretože oni môžu odísť a nám ostanú už len spomienky a oči pre plač. Nevravme si otázku, "čo by bolo keby", ale konajme vždy v tú chvíľu, ktorú máme pevne vo svojich rukách. A nakoniec: "Učme sa na chybách druhých." Veď tie naše si nemusíme všimnúť nikdy.