Dnes som mala taký zvláštny deň. Ráno som si kúpila lentilky a radovala sa z toho, akoby to bol najväčší poklad sveta. Aspoň takto sa mi podarilo vrátiť do svojho detstva. Vysypala som ich zo škatuľky a preberala drobné farebné guľôčky. Triedila som ich ako kedysi, každá farba na inú kôpku. Rodičia sa držali za hlavu, ale ja som bola tou najspokojnejšou. Môj život naberal farebné rozmery, ktoré som už dávno odložila niekam dozadu na spodnú poličku skrine. Z čiernobielej sa odrazu vykľula modro-zeleno-červeno-žlto-oranžovo-fialová a svet nabral razom iné rozmery. Ťešila som sa zo svojho farebného sveta a pritom chystala na svadbu môjho ex-spolužiaka, s ktorým sme si za 4 roky čo to preskákali. A obliekla som si ako ináč ... čiernu (zmeniť ma bude asi už len ťažké :)
Priznám sa, že do kostola chodím tak maximálne raz ročne. Občas mi však návšteva tohto svätostánku padne dobre. Sedela som, spytovala si vlastné svedomie a počúvala kázeň o manželstve. Ani som nevedela, že žena má v manželstve toľko toho zvládať a byť takou akou ju vykresľuje cirkev (niečo ma v skutku vážne pobavilo). Bohužiaľ som až príliž anticirkevne založená. No rozmýšľala som o slovách kňaza s plnou cťou a vážnosťou. Možno v tom aj niečo pravdy bude ... Obrad sa blížil k vrcholu a padla tá krásna veta „Čo Boh spojil, nech ľudská ruka nerozdelí.“ Tu som sa úplne odpútala od reality a prestala vnímať slová, ktoré zneli chrámom. Môže skutočne Boh zabrániť tomu, čo sa s nami deje? Môže Boh zabrániť tomu, že stretneme osobu, ktorá nám obráti usporiadaný rodinný život hore nohami? Môže Boh zabrániť najväčšej rodinnej katastrofe akou je rozvod? Môže Boh stavať naše cesty života? Môže??? Zistila som, že som horšia ako zlá. Chcelo sa mi plakať. Môj farebný svet sa razom rozplynul a ja som si uvedomila, že ten čiernobiely si skladám sama. Pomaly ... čepinu k črepinke.
A čo s tým hodlám urobiť? Chcete pravdu??? NIČ!!! Aspoň teraz nie, pretože nemám síl s tým pohnúť ktorýmkoľvek smerom. Ale keď sa mi podarí hýbať sa tou lepšou cestou, dám vám určite vedieť ;)
Komentáre
Ostáva nám
(Nejako asi nemá význam, zmysel, opodstatnenie,... ti teraz hádzať slová do duše.) - tak mi to asi pripadá.
Jasné, daj vedieť :-)
Katarína
Katka ...
Ja musím svoju cestu násjť sama. A už je najvyšší čas :)
Neveim presne ani ja :-)
Držím ti palce, každopádne ;-)
K...
Nuž niekedy by sa názory iných zišli ako soľ ...