Nedeľa večer míľovými krokmi naznačovala nový pracovný týždeň a s ním aj veľa povinností. Pred očami sa jej ale stále premietali čriepky, z ktorých si postupne skladá svet. Svet, ktorý by sa mal raz zmeniť na farebný.
Únavný, dlhý a hlavne studený deň ju dokatoval viac ako si predstavovala. Vedela, že potrebuje relax. Po kúpeli vystúpila z vane a stála len tak ... nahá pred zrkadlom. Po tele sa jej naháňali kvapky vody. Brázdili si cestičky života a padali rovno na zem. Hlava jej lietala v oblakoch ... v ušiach rezonovali slová lásky ... a na perách stále cítila tie jeho. Všetko jej to tak veľmi chýbalo. Deň odo dňa sa to stupňovalo a každá minúta bez neho bola pre ňu utrpením. Pripadala jej ako večnosť. Mať ho tak blízko a pritom nekonečne ďaleko.
„Si ten najhorší človek na svete. Si zlodejka, ktorá kradne to, čo jej nepatrí. Nenávidím každý kúsok Tvojho tela ... každé slovo, ktoré vyslovíš ... NENÁVIDÍM ŤA!!!.“ Prehodila cez seba osušku a vbehla do izby. V očiach sa jej ligotali slzy a tie nad ňou tej noci zvíťazili.
Komentáre