moje

.............. Ešte stále sa trasiem a veľká hrča mi zviera hrdlo ..........

     Pred pár dňami sa mi zrútil môj ružový domček z obláčikov. Spadol rovno na nos ... i keď sa nič také nestalo, pretože nakoniec sme to aj tak poriešili k spokojnosti. Avšak už nebudeme tým, čím sme boli. Nakoniec však slnko zasvieti skôr či neskôr ... a ja som sa snažila ukľudniť. Veď ho uvidím aj tak najskôr o 2 týždne, keď sa vrátim z dovolenky. Ale dnes mi to nedalo ............

     Už 4tý deň chodím ako bez duše, bola som nervózna a vedela som, že niečo nie je v poriadku. A mala som pravdu. Tak ako som bola tie dni rozrušená a nervózna, to isté mávalo aj s ním. Čudné pocity, bolenie brucha, hlavy a nervozita, ktorá sa neustále rozlieza po našom tele ... pomaly ... tak pomaličky, že nás nakoniec celá pohltí a spadneme až na samé dno.

     A dnes ... dnes sa to stalo ... dozvedela som sa to, čo som sa nikdy nemala dozvedieť ... to, čo som mu denne otĺkala o hlavu. A on mi to nechcel povedať, pretože vedel ako budem reagovať. V jednom momente som spadla na stoličku ... telo sa mi rozochvelo ... srdce rozbúchalo ... žalúdok roztriasol a hrdlo tak zovrelo, že som nedokázala nič povedať. Stále mi na ňom záleží viac ako na ktoromkoľvek inom človeku ... a mám pocit, že ani ja mu nie som ľahostajná.

     "Dnes nemôžem, pretože sa niečo cez víkend stalo. Taká menšia nehoda. Nechcem, aby si ma videla a aj tak to potrebujem do soboty opraviť, lebo ideme do Brezna."

     Jediné, čo som bola schopná povedať bolo: "Ty si havaroval." Čudujem sa sama sebe, že som na neho nevyletela, lebo od kedy ho poznám mu otĺkam tú jeho jedinú lásku o hlavu. No on mi vravieval, že jazdí opatrne. A vždy, keď sadal na motorku sa modlil. A ja zasa, keď z nej zosadol živý. 

     Srdce mi ide od zlosti roztrhnúť a pritom som šťastná, že prežil. No chvenie v mojom tele stále pretrváva a tak skoro neustane ...................