Tma sa plazila všade, kde to len bolo možné. Zima začínal byť nepríjemná a mráz maľoval červeň na líca. V tichu nočných lámp sa ozývali iba autá z blízkej štvorprúdovky. Dianie posledných dní jej kradlo dušu. Cítila sa nesvoja a skrývala sa za všetky tiene sveta. Pomaly jej unikali všetky nitky života a jej ruky ostávali prázdne. Dlane smerovali nadol ... na jej plecia padalo svedomie, ktoré ju ubíja ... padalo všetko, čo bolo doteraz také pekné. Ružový domček budúcnosti sa jej pomaly, no isto, rozplýval.
Zamyslená kráčala po chodníku, prehĺtala trpké slzy lásky a nevnímala svet okolo seba. Do reality ju prebralo prudké škrípanie bŕzd, ostrý náraz a rachot plechov. Okolo videla rozbité sklo a dokrkvané plechy. Stála na mieste ako prikovaná. V tom ju schmatol chlapík a začal ňou triasť. „Dievčisko jedno nepodarené. Kde si nechala oči? Nad čím tá mládež rozmýšľa? Ty si neuvedomuješ, že si už nemusela dôjsť domov živá???“ Stále ňou triasol a sypal otázku za otázkou. Vytrhla sa mu, utekala domov a slzy jej mrzli na lícach.
Doma sa zavŕtala hlboko pod perinu a s plačom zaspala. Jej problémy sa tým však neporiešili. Či ešte chytí svoju niť života pevne do rúk, to zatiaľ nik nevie.
Komentáre
siesta variacia na znamu temu