moje

Nuž každý deň je pomaly o tom istom, ale ten dnešný bol o to čudnejší, pretože som ráno nemusela vstávať do roboty. Poviem vám, že to nebolo nič nezvyčajné. Celý deň som sa síce flákala, no pomaličky sa pripravovala na blížiace sa sviatky. Všetci sú z toho zrelí na psychiatriu, ale ja sa to snažím ignorovať. Prečo? Len tak ... nemám rada žiadne sviatky a cirkus kolo toho mi lezie na nervy.

Ale to som aj tak nechcela. To, čo ma dnes zarazilo bolo o to horšie, že som pred časom stretla kamarátku s jej priateľom. No ja som ním bola zaskočená. Dnes som sa dozvedela, že je podobne ako časť môjho nepodareného osudu vojak z povolania. A pred mesiacom sa v poslednej várke vrátil z misie z Iraku. Koľká náhoda ... Veď aj ten, čo mi pred trištvrte rokom sľuboval nekonečné šťastie a lásku sa vrátil v prvej várke koncom januára z Iraku. Hmm ... buď existuje náhoda alebo je to osud. Po dnešných dlhých rozhovoroch sa odrazu z ničoho nič dotyčný ozval, no presne z ničoho to nebude. Svojím spôsobom mám v tom čiastočne prsty i ja. Motám sa v bludných kruhoch, z ktorých sa neviem dostať von. Možno i preto naberá život tak zvláštny smer. Smer, ktorým je ťažké uberať sa. Raz hore a raz dole ... raz vpravo a potom hneď vľavo. Nie som dvere, aby so mnou mohli všetci tak mávať, no nie som ani ten, čo stojí pevne na nohách, pretože sama neviem čo ďalej. A čo bude, tak tým sa nechám prekvapiť. To asi bude najlepšie a najistejšie.